Všetci sme anjeli iba s jedným krídlom. A môžeme lietať iba vtedy, keď objímame jeden druhého.

Luciano de Crescenzo

Vieme, že vzťah má pre človeka základný význam – uspokojuje u neho jeho základnú potrebu – potrebu bezpečia a lásky. Vzťahy však vznikajú a vytvárajú sa na základe komunikácie – vzájomného informovania sa.

Pochopenie niektorých základných poznatkov o komunikácii nám preto môže pomôcť predísť úplne zbytočným konfliktom a prispieť tak k našej životnej spokojnosti – keď už musíme komunikovať, komunikujeme tak, aby sme vzťah vytvárali a nie, aby sme sebe i druhým ubližovali. Bez komunikácie nemôže vznikať žiadny vzťah, nemôže ho budovať ani ďalej rozvíjať. Nevhodná komunikácia - z únavy, zo zvyku, môže pôvodne dobrý vzťah pomaly ubíjať a môže ho úplne zničiť.

Preto by som Vám rád priblížil niekoľko pravidiel, ktoré môžu pri komunikácii platiť:

1. Už od nášho narodenia sme neustále v kontakte s ľuďmi – rodičmi, tetami, kamarátmí, doktormi, škola atď. Sú to zákonité sociálne skupiny, ktorým sa nemôžu vyhnúť. K ním ešte prirátame tkz. náhodné skupiny – v obchodoch, uliciach, úradoch (je to veľmi veľa ľudí a milónov rozhovorov – výmeny správ a to každý deň a v podstate niet žiadneho úniku). Možno si niekto povie mňa ľudia nezaujímajú, ja s nimi zo zásady nekomunikujem, ja som rád osamote, mám rád samotu. Prečo nie, každý z nás má právo voľby, v tomto prípade to však nie je až také jednoduché. Komunikáciu môžme obmedziť, ale prestať komunikovať úplne, nie je možné, pretože už tým, že nekomunikujem – komunikujem – pôsobím na druhých ľudí a oni na mňa. Teda schopnosť komunikovať nutne potrebujem k spokojnému životu, možno aj na to, aby ma ostatný nebrali o samote, možno aj na to, aby mi nekomplikovali život.
   Je preto údivom, že nás tejto zručnosti – v dobrom zmysle slova vychádzať s ľuďmi – nikto nijako zvlášť neučí. Stačí však vedieť, že vzťah treba pestovať, a že na to existujú určité pravidlá a jedným z nich je toto – nie je možne nekomunikovať, už tým že nekomunikujem, vlastne komunikujem.
   
   
2. Ďalším pravidlom dobrej a správnej komunikácie je, že druhým ľuďom môžem rozumieť do tej miery, do akej rozumiem sám sebe. Ťažko totiž môžem objaviť vzťah k niekomu druhému, keď som neobjavil vzťah k sebe – Ťažko budem mať niekoho naozaj rád, pokiaľ nemám rád seba. Pri našej výchove dochádza k ďalšej zvláštnej veci, totiž k tomu, že hodnotenie našej vlastnej osobnosti prichádzalo viditeľne od rodičov, učiteľov – t.j. z okolia, z vonkajšieho svetla. Tým, ako sme boli vychovávaný a hodnotení, tým sme vlastne objavili obraz samého seba, svojho samého sebahodnotenia. Obraz seba samého – ale pohľad rodičov a vychovávateľov. Keď to trošku posunieme do krajnosti – tak v podstate vieme, kto sme, vieme len to, ako nás vidí naše okolie. A okolie je s pravidla premenlivé a veľmi nestále. Informácie, ktoré prijímame o sebe zo svojho okolia sú iba obrazom, ako nás vidia ľudia okolo nás. Nič viac. Medzi tým, ako ma vidia ostatní ľudia a v tom, akým sa skutočne cítim byť, môže byť podstatný rozdiel. A preto ešte raz zopakujem druhé pravidlo, že druhým ľuďom môžem rozumieť do tej miery, do akej rozumiem sám sebe.
   
   
3. Tretím pravidlom správnej komunikácie , na ktoré by sme mali myslieť je, že pri stretávaní sa s ľuďmi na nás pôsobia dva základné a protipolné motívy: a to túžba po uznaní a strach z odmietnutia. V podstate môžeme povedať, že každý človek chce byť uznaný a praje si, aby ho ostatní prijali v podobnom rozmere, akú hodnotu si sám sebe prisudzuje. Všetci si jednoducho prajeme, aby nás ostatní mali radi alebo, aby nás aspoň rešpektovali. S túžbou po uznaní ide ruka v ruke pocit presne protikladný, a to strach z vlastného odmietania – je to strach veľmi silný a všadeprítomný, ktorý nám zbytočne komplikuje život. Máme strach, aby sme neurobili chybu, aby si niekto o nás niečo zlého nemyslel, aj keď sme to mysleli inak a preto sme hlúpi, neschopní, neslušní, nepriateľskí, protivní a vôbec celkom divný. Tento strach práve spôsobuje, že sa nechávame na úrovni hodnoty, ktorú sami sebe priraďujeme, ale spravidla horšie. No a potom zmätkujeme, správy ktoré k nám vysiela okolie, príjmame v zmenenej polohe, skomolene alebo aspoň ostražito. To je ostražitosť, ktorou upadáme do kŕčovitého a nervózneho stavu, v ktorom to nie sme my, ale je to náš strach, ktorý máme, pretože sa bojíme, že budeme odmietnutý. A pretože sa bojíme, tak zastierame, meníme, maskujeme, kombinujeme, predstierame a hlavne premýšľame o tom, čo si myslia ostatní. Toto spôsobuje veľmi častý jav, keď si dvaja ľudia na základe nevypovedaného vôbec nerozumia napríklad: ja si myslím, že on si myslí...pokračujeme v komunikácii na základe domnienok, ktoré berieme ako potvrdené fakty. Stále máme strach z odmietnutia a tak stále potrebujeme blízkeho človeka pre pocit bezpečia a lásky.
   
   
4. Štvrtý bod nám pomôže zbaviť sa strachu. Mali by sme si uvedomiť, že aj napriek potrebe mať niekoho rád a niekomu patriť, nie sme na svete iba výlučne na to, aby sme každému vyhoveli, s každým súhlasili, a aby nás všetci mali radi. Samozrejme, že je príjemnejšie, keď sa s ľuďmi zhodujeme, a keď s nimi dobre vychádzame. Je však potrebné vedieť, že okolo nás je asi 15% ľudí, s ktorými ani pri najlepšej vôli sa nemôžeme si dorozumieť, dohodnúť sa, akceptovať ich – sú to tkz. komunikační psychopati, na ktorých si musíme dávať pozor, vyhýbať sa im, a keď to už nejde, musíme sa im asertívne ubrániť. Nie je možné, aby ma mali všetci radi. Mojou povinnosťou nie je bezpodmienečne si vždy a všade so všetkými ľuďmi rozumieť. Pokúsme sa len o to, aby tých ľudí, s ktorými vychádzame, bolo viac, než tých, s ktorými sa nezhodnem.
   
   
5. Komunikácia a jej úroveň vypovedá o kvalite a úrovni vzťahu. Stačí sledovať, akým spôsobom dvaja ľudia spolu komunikujú, a dostaneme pomerne dobrú informáciu o tom, aký je ich vzájomný vzťah. Dobrá komunikácia je základom dobrého vzťahu. Platí tiež, že zlá a nevhodná komunikácia môže pôvodne dobrý vzťah narušiť a po čase úplne zničiť. Väčšinou platí, že všetko podstatné sa deje každodenným nepozorovateľným rastom. V tom je nevhodná a necitlivá komunikácia veľmi nebezpečná – tam, kam vzťah dospeje napr. po dvoch, troch, rokoch a nie je to jasné, je to výsledok všetkých spoločných dní a toho, ako sme ich naplnili. Záverom iba toľko: komunikácia vzťah nielen odráža, ale aj vytvára.
   
   
6. Mnohí ľudia pri komunikácii rozmýšľajú iba o vypovedanom a vôbec neberú do úvahy, že asi 70% informácií získavame neverbálne. Keď si uvedomíme, ako veľa spolu ľudia hovoria, koľko sa toho povie, koľko času pri tom všetkom strávime, tak je to skoro neuveriteľné. Reč ľudského tela má svoj vlastný svet, preto prečítať ho je veľmi ťažké, i keď na druhej strane môžeme povedať, že to vieme, pretože každý deň na neverbálne prejavy iných ľudí neustále podvedome reagujeme a aj sami neverbálne prejavy do svojho okolia vysielame.
   Pri neverbálnych prejavoch človeka môžeme pozorovať:
   a. Vzájomnú blízkosť a vzdelanosť
   b. Vzájomnú polohu medzi ľuďmi, postoje, trup
   c. Gestá rúk
   d. Pohyby hlavy a mimiku tváre
   e. Vzhľad a celkovú úpravu človeka
   
   Ľudia sa dopúšťajú najčastejšej chyby pri rozbore reči ľudského tela a to, že sa opierajú o izolované gestá, ktoré nás svojou jednoduchosťou zvádzajú k omylu. Pri neverbálnych prejavoch platí jedno základne pravidlo: Neverbálne prejavy môžu znamenať všetko a nič a prečítať tieto prejavy je skôr umenie ako veda.
   
   
7. Ďalším pravidlom je, že mnohokrát si nerozumieme len preto, že nie sme vyladení na rovnaký komunikačný kanál. Sú štyri spôsoby komunikácie, ktoré obvykle pri vzájomnom kontakte používame:
   Prvý kanál je konvenčný – sú to pozdravy, ustálené slovné spojenia i gestá a jeho úlohou je hlavne brániť rozpakom a potvrdiť status quo.
   Konverzačný kanál alebo hovorenie si pri jedle, na ulici, pri ceste na nákupy, vo voľných chvíľkach v práci, pri spoločných akciách – všetko za účelom podávania a výmeny voľných informácií.
   Operatívny kanál alebo pracovný – je výrazne účelový a slúži nám k tomu, aby sme sa dohodli na spoločnom postupe pri práci, v zamestnaní, ale aj pri opatrovaní detí, prípravy večere, prípadne pri príprave výletu.
   Osobný kanál – slúži nám k uspokojovaniu základných ľudských potrieb – to znamená byť milovaný, uznaný, cítiť sa v bezpečí a tým je pre nás veľmi dôležitý.
   
   
8. Ďalšie pravidlo nám hovorí o tom, že keď chceme úspešne komunikovať, nemáme porušovať rovnováhu vo vzťahoch – tkz. – symetriu. Zrejme najčastejšou chybou, ktorej sa ľudia dopúšťajú, a ktorá spoľahlivo ruší symetriu – je zlozvyk neustále niekoho hodnotiť. Je zaujímavé, že máme neustále tendenciu hodnotiť ľudí a udalosti okolo nás – a pritom na máločo negatívne reagujeme, ako práve na skutočnosť, že sme niekým hodnotený. Pravidlom totižto býva, že pokiaľ hodnotíme, tak obvykle to, čo nám nevyhovuje, to, čo sa nám nepáči. To dobré a pozitívne u čohokoľvek berieme ako niečo samozrejmé – ako niečo, o čom sa nemusíme ani zmieňovať.
   Teda tajomstvo pohodovej komunikácie spočíva v jednoduchej schopnosti – trpezlivo počúvať a snažiť sa tomu druhému naozaj porozumieť, preto možno máme dve uši a jedny ústa.
   
   
9. Existujú určité zvyklosti a tendencie, ktoré nás ovplyvňujú pri poznávaní samého seba i druhých. K tým najznámejším patrí „haló efekt" prvého dojmu – podľa známeho šaty robia človeka. Ďalšou tendenciou je, že sa usilujeme o jednoznačný obraz dotyčného človeka – je dobrý alebo zlý. V komunikácii nám môže taktiež brániť kolektívny omyl – to znamená, že môže podliehať názorom skupiny – a tak sme nepresný a niekedy nespravodlivý len preto, že sme ovplyvnený názorom väčšiny – podobne je to aj s informačným mechanizmom novín, časopisov, televízie, kde máme tendenciu nekriticky prijímať informácie iba preto, že to hovoria v televízií, v rádiu.
   
   
10. Ďalším pravidlom správnej komunikácie je, že sa nemáme cítiť byť ohrození, keď má niekto iný názor ako my. Na svete je nás veľmi veľa a bolo by veľmi smutné a umrtvujúce a nemožné aby sme boli všetci rovnakí. Je pekné, že sme každý z nás troška iný. Hľadajme preto nie to, čo nás rozdeľuje, ale, to čo máme spoločné a radujme sa z toho.
    
    
11. Posledné pravidlo znie: je takmer nemožné, aby sa dvaja ľudia dorozumeli, prirodzené je, keď si nerozumieme, zhoda je vzácna, pretože: sa nám nikdy nepodarí presne povedať to, čo si myslíme alebo cítime. Po druhe nikdy sa nášmu partnerovi nepodarí všetko presne zachytiť. Po tretie: vždy to, čo náš partner od nás vypočul, nacítil a napremýšľal pre seba charakteristickým spôsobom, podľa ktorého ďalej pokračuje v komunikácii.

^ Hore ^